Princípy slobodnej školy v prostredí predprimárneho vzdelávania.“

Prinášame Vám rozhovor s jednou zo sprievodkýň Radostného sveta Luciou Machovičovou, ktorá poskytla odpovede na otázky pre Bakalársku prácu študentky  Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Martiny Majerovej s názvom „Princípy slobodnej školy v prostredí predprimárneho vzdelávania.“

Ako by ste charakterizovali prístup vášho zariadenia k vzdelávaniu?
,,Vychádzame z filozofie slobodných demokratických škôl, ako sú Summerhill
a Sudbury Valley School. Tá je založená na vnútornej motivácii detí – sebariadenom vzdelávaní. Deti sú v prostredí, ktoré je rešpektujúce a využíva sa v ňom nenásilná komunikácia. Hlavným cieľom je, aby z dieťaťa vyrástla šťastná bytosť, ktorá vie, kto je
a je v rešpekte k sebe a svetu. S rešpektom súvisí aj otázka vlastnej zodpovednosti. Dieťa je u nás zodpovedné za to, čo sa naučí. Pretože nie je možné na základe jednostrannej vôle dospelého, aby sa dieťa niečo naučilo, pokiaľ samé nechce a nedáva mu to zmysel.
V tradičnom školskom prostredí vidíme, že deti sú motivované zvonka a učia sa častokrát memorovaním kvanta učiva, lebo niekto povedal, že je to dôležité. My vychádzame
z jedinečnosti dieťaťa. Každé dieťa má potenciál, talent a jedinečnosť a my mu dávame priestor a čas, aby sa rozvíjalo jemu prirodzeným spôsobom. Nechávame deti riadiť svoje pocity a emócie. Keď je zima a dieťa povie, že mu zima nie je – nenútime ho obliecť sa. Keď povie, že nie je hladné, nenútime ho jesť. A keď povie, že nechce spať, tak nespí.
A naozaj u nás deti spať nechcú. Naplno využívajú priestor, v ktorom sa veľmi často deje slobodná, voľná hra. Máme pre ne program, ktorý dáme do ponuky a deti sa môžu rozhodnúť, či danú činnosť budú robiť, alebo nie. A naozaj sa často ukazuje, že potrebujú byť nechané v priestore a riadiť si hru samé. Zároveň, aby si niekto nemyslel, že to je neriadené, vždy sú určité hranice, ktoré sa však tvoria s bezpečným, láskavým prístupom. Musia mať logický argument a vychádzajú z potreby či pocitu.“

Ako vyzerá typický deň v Radostnom svete?
,,Nemáme klasický štruktúrovaný program, no opierame sa o určité body. Ráno sa stretávame a rozhodujeme sa, ako bude vyzerať náš deň. Často to však nechávame plynúť. Totiž aj ja ako dospelá prichádzam s rôznym naladením. Niekedy som plná nápadov
a energie, inokedy vyčerpaná a tiež vnímam svoje potreby. Tým som vzorom pre deti, aby aj ony vnímali tie svoje. Vždy je však ponuka programu, ktorá je rôznorodá. Či už ide
o činnosť v záhrade, kreatívnu činnosť alebo hru. Závisí to aj od sprievodkyne, čo prináša do skupiny, každá podľa toho, aká je jedinečná, lebo je to o raste aj nás dospelých. Dopoludňajší program je teda zostavený podľa návrhov sprievodcov, detí a celkového nastavenia skupiny. Deti, ktoré prídu s energiou a potrebujú sa napríklad vybehať, sú
v miestnosti, ktorá je na to určená a tie, ktoré prídu s potrebou stíšenia a spomalenia, sú
v druhej miestnosti. Nasleduje čas obeda v školskej jedálni. Deti, ktoré sú hladné sa najedia
a ostatným sa zabalí obed. Stretávajú sa s deťmi so školskej skupiny. Okrem jedálne škola disponuje aj ďalšími miestnosťami: ateliérom, telocvičňou, hudobnou a počítačovou miestnosťou, miestnosťou s okrúhlymi stolmi určenou na výučbu, bunkrom či tichou zónou. Každý si nachádza to, čo potrebuje. Častokrát sa vyberieme aj do záhrady.“

Čo ak sa niektorým deťom nechce robiť nič?
,,Nuda je pre nás veľmi podstatná a vnímame veľkú dôležitosť tohto pocitu. Dieťa síce nevie, čo chce v danej chvíli robiť, sedí na gauči a polihuje a mohlo by sa zdať, že nič nerobí, ale v skutočnosti v jeho vnútornom svete prebieha búrlivý proces sebapoznávania. Čo by som rád robil/a? Čo mi dáva zmysel? Tento proces veľmi podporujeme, a to spôsobom, že sa snažíme nevytvárať deťom v danej chvíli ponuku činností, ale chceme, aby s ňou prišli samé.“

Ako by ste charakterizovali svoju úlohu sprievodcu vo vzdelávacom procese?
,, Pre nás je dôležité, aby sme poznali to, kým sme, nakoľko sme pre deti vzorom. Ak chcem pôsobiť ako vzor a inšpirátor, potrebujem sa poznať. Ponúkam deťom to, čo mám rada a robím s nimi to, čo mi pôsobí radosť. Podstatné je byť autentický a dovoliť si byť
v danej emócii, ktorú práve prežívam.“

Akými spôsobmi podporujete u detí samostatnosť a iniciatívu?
,, Ak je u dieťaťa prirodzené danú činnosť zvládnuť, tak to nerobíme zaňho. Ak vidíme, že sa nejaké dieťa chce napríklad obliecť samo, necháme ho. Ale zároveň veľmi citlivo vnímame, že sú deti, ktoré potrebujú v konkrétnych činnostiach pomoc, čo je taktiež v poriadku. Sme tu pre nich a poskytneme im ju, neporovnávame ich s ostatnými ani ich nezhadzujeme.“

Ako sa v Radostnom svete rozhoduje o dôležitých záležitostiach?
,,U nás funguje školská rada, ktorej stretnutie sa koná dvakrát do týždňa. Zúčastňujú sa jej dospelí a deti od päť rokov. V detskej skupine sú ešte naozaj malé deti, takže pravidlá tam tvoria prevažne sprievodkyne. V kruhu školskej rady sa rozoberajú témy, ktoré sú nejakým spôsobom pre niekoho dôležité. Školskú radu teda môže zvolať aj dieťa. Každý má jeden hlas – či dieťa, alebo dospelý. V sociokracii to funguje tak, že nikto nesmie byť zásadne proti. Máme pravidlo, ktoré hovorí, že keď sú obidve ruky hore, znamená to zásadné nie. Vtedy sa pravidlo nemôže prijať. Daný človek musí prísť s konštruktívnym návrhom – učí sa tak prijať zodpovednosť za svoje konanie. Vďaka tomu deti neporušujú pravidlá. Naopak, navzájom sa upozorňujú, keď na nejaké z nich zabudnú. Naša škola je však živý organizmus. O čomkoľvek sa rozhodne, platí to len do času, kým to niekomu nevadí a znova sa to nezmení.“

Ako hodnotíte úroveň pripravenosti vašich absolventov na budúcnosť? Ako budú napríklad podľa vás zvládať to, že nie vždy budú so všetkým spokojní a vyjde sa im v ústrety?
,,Tým, že deti sú väčšinu dňa v priestore, veľa času strávia riešením rôznych konfliktov, pretože na seba narážajú. Na riešenie nedorozumení využívame tiež nástroj mediácie a nenásilnú komunikáciu. Mediácia funguje tak, že sú dve strany, ktoré sú s niečím nespokojné. Obe vyslovia svoje pocity a potreby. Mediátor, ktorý je treťou stranou a nezaujatou osobou, následne vytvorí bezpečné prostredie pre to, aby deti vypovedali, čo cítia a čo potrebujú. A často sa ukazuje, že nepotrebujeme na všetko nájsť riešenie v danom momente, ale je veľmi dôležité mať možnosť vypovedať, čo cítime a čo potrebujeme. Takže tým, že naše deti prichádzajú denne do konfliktných situácií a učia sa využívať nenásilnú komunikáciu, majú možnosť kriticky myslieť, získavať sebavedomie, poznávať
a rešpektovať sa navzájom, a zároveň sú v prostredí, ktoré je bezpečné, bez vinníkov a obetí, budú pripravené riešiť situácie tak, aby dochádzalo k zmiereniam.“

Sú v Radostnom svete deti hodnotené?
,,Nepoužívame klasické hodnotenie. Deti však od nás sprievodcov dostávajú polročné a koncoročné písomné hodnotenie. Sú pravidelne preskúšavané v kmeňovej škole, avšak tieto výsledky pre nás nie sú podstatné. Naše hodnotenie je postavené na podpore. Každé dieťa pozná svoje kvality aj slabé stránky. V hodnotení tieto slabé stránky formulujeme spôsobom, aby ich dieťa mohlo rozvíjať len do tej miery, aby mu v živote nezavadzali. Od ďalšieho roka však chceme zaviesť aj samohodnotenie
a hodnotenie medzi deťmi. Tento návrh nám priniesli samotní študenti, ktorí mali pocit, že ich hodnotíme príliš pozitívne.“

Chceli by ste niečo doplniť na záver?
,,Áno, chcela by som povedať ešte jednu dôležitú vec. Sú dve paradigmy, ako sa dá pristúpiť k dieťaťu. Prvá je, že je to prázdna nádoba, ktorú musím naplniť, je lenivá, nič sa jej nechce a musím vymyslieť spôsob, ako by som ju naplnila. A potom je druhý prístup, ktorý vychádza z dôvery, že dieťa je kompetentnou ľudskou bytosťou, schopnou sa učiť celoživotne a neustále. A je dobré také, aké je. My ladíme s touto druhou paradigmou.“

Ak sa zaujímate o tento typ vzdelávania aj pre vaše dieťa a vyvstala Vám z rozhovoru nejaká otázka, ktorá v ňom nezaznela, neváhajte nás kontaktovať. 🙂
„Sme a rastieme spolu.“