Rozprávka z údolia Stromu darov
Kdesi za siedmimi kopcami a jedným veľmi krivolakým potokom leží zasnežené údolie. Hovoria mu Údolie tichých zvončekov, lebo keď večer napadne nový sneh, je tam taký pokoj, že počuť aj to najjemnejšie zacinkanie vločiek. V tom údolí spolu žijú ľudia, škriatkovia, lesné víly aj hovoriace zvieratá. Na Vianoce tam nerobia dlhé zoznamy darčekov z obchodov. Majú jeden zvláštny zvyk.
Uprostred námestia rastie veľký smrek – Strom darov. Pod neho každá bytosť neprináša balíček, ale papierik so svojim darom. Kuchárka pani Hanka, ktorá vie z čohokoľvek uvariť polievku, čo zahreje až po špičky prstov, položila pod stromček lístoček: „Naučím ťa variť tak, aby sa pri stole všetci usmievali.“ Víla Lota, čo vyšíva na plátno malé vesmíry z nitiek, napísala: „Ukážem ti, ako vyšívaním upokojiť ruky aj myšlienky.“ Starý medveď Bruno, ktorý si celý rok myslí, že je užitočný len na spanie a objímanie, priniesol skromný papierik: „Ak ti je smutno, prídem ťa objať tak dlho, kým sa ti dýcha ľahšie.“ A tak to pokračovalo. Niekto ponúkol, že pomôže s opravou strechy, iný, že naučí deti hrať na flautu, ďalší, že postráži malé škriatčatá, keď si ich rodičia potrebujú oddýchnuť.
V tom všetkom stál pri strome malý škriatok Timo a nervózne šúchal sneh špičkou čižmy. „Ja nič také neviem,“ šepkal si. „Nevarím, nevyšívam, nespievam… čo by som sem asi tak dal?“ Sadol si na lavičku vedľa líšky Miry, ktorá si práve čítala lístočky pod stromom. „Čo si praješ ty, Timo?“ spýtala sa. „Prial by som si, aby mi niekto povedal, v čom som dobrý,“ povzdychol. Líška sa usmiala: „Všimla som si, že si ten jediný, kto si vždy všimne, keď je niekto sám. Sadneš si k nemu, počúvaš ho a spýtaš sa presne takú otázku, ktorá mu pomôže nadýchnuť sa. Myslím, že to je tvoj dar.“ Timo chvíľu mlčal. Potom si zobral čistý papierik a napísal: „Ak máš pocit, že si na niečo sám, prídem si k tebe sadnúť a budem ťa počúvať, kým nenájdeme ďalší krok.“
Zavesil lístoček na nižšiu vetvu, lebo nie každý dosiahol na najvyššie. V tom údolí má každý aj niekoľko prianí. Pod Strom darov preto nedávajú iba to, v čom vynikajú – ale aj to, s čím si nevedia rady. Pani Hanka si napríklad pod strom napísala: „Prosím niekoho, kto mi pomôže porozumieť svojmu vnukovi. Niekedy neviem, ako s ním hovoriť, aby sme sa nehádali.“ Víla Lota priznala: „Neviem počítať peniaze a vždy sa v tom stratím. Prosím, naučte ma to trpezlivo.“ A medveď Bruno si žiadal: „Potrebujem niekoho, kto ma naučí nebáť sa rozprávať pred ostatnými. Vždy sa roztrasiem.“
Keď sa zotmie a zasvietia hviezdy, všetci prídu k Stromu. Čítajú si lístočky, vyberajú si tie, ktoré ich oslovia – raz ako dar, ktorý chcú ponúknuť, inokedy ako pomoc, ktorú si chcú vypýtať. A tak sa v tom údoli ľudia, skriatkovia a bytosti vzájomne prepájajú. Nie preto, že by „mali“. Ale preto, že zistili, aké je to ľahké a radostné – byť darom a zároveň si dovoliť potrebovať druhých.
Možno aj ty tento rok cítiš, čo chceš svetu ponúknuť – a s čím by si, naopak, rád/rada dostal(a) pomoc. V Radostnom svete veríme, že keď svoje dary a slabiny neschovávame, ale delíme sa o ne v bezpečnom kruhu, sme a rastieme spolu. Želáme ti pokojné Vianoce plné malých darov, ktoré sa nedajú zabaliť do papiera.
